Symbolické spoznávanie sveta

Mozog dieťaťa sa stále vyvíja a deje sa to lepšie, keď má dieťa správny prísun vhodných podnetov a informácií. V batoľacom veku nastáva obdobie, keď dieťa dokáže spoznávať svet nepriamo – pomocou predstáv a symbolov. To je preň veľmi dôležité a výhodné – dodáva mu to zas o kus viac slobody a nezávislosti od konkrétnych predmetov – dieťa sa potrebuje naučiť orientovať vo svete. Keď sa mu to darí, rastie v ňom pocit bezpečia a istoty a tá mu dodáva novú odvahu na ďalšie spoznávanie a prenikanie do sveta.

dieta-batola-moje-drzat-objimat-hracka-plysak-istock_000025779603.jpg

Zdroj: archiv redakce

V čom sú tieto istoty iné v porovnaní s dojčenským obdobím?

Pre staršie dojča predstavuje všetku istotu, ktorú vo svete pozná, hlavne jeho mamička (alebo iná najbližšia osoba) a chápe ju ako niečo trvalé. Jednoducho existuje a toto poznanie je pre dieťa zdrojom pocitu bezpečia – znamená v podstate celý jeho svet.
Pre batoľa znamená istotu nielen najbližšia osoba, ale aj chápanie toho, ako funguje okolitý svet.

Batoľa sa už odpútava od obmedzujúcej viazanosti na predmety a činnosti, ktoré sa dejú tu a teraz. Už si vie predstaviť nejakú činnosť a jej následky bez toho, aby ju muselo v skutočnosti vykonávať. Dojča má stratégiu pokusov a omylov, ale batoľa už dokáže myslieť dopredu a v duchu si predstaviť rôzne riešenia.

Geometrické tvary bude dojča strkať do daných otvorov postupne, až náhodou narazí na správne riešenie. Batoľa si už dokáže predstaviť, že koliesko do štvorca nenapasuje, a vyhľadá okrúhy otvor, do ktorého koliesko strčí najskôr.

Dieťa chce spoznávať svet a objavovať pravidlá, ktoré v ňom platia. A aký je to objav, keď zistí, že trvale platí – hračka spadne vždy dolu, nikdy nie hore…

Takýto poznatok umožňuje dieťaťu začať predvídať – vie si predstaviť, čo sa stane, keď urobí to alebo ono. Tým sa uvoľňuje závislosť od momentálneho okamihu a dieťa začína vnímať širšie časové rozpätie. Len čo však dieťa raz niečo spozná, chce sa o tom naďalej uisťovať – batoľa niekedy zdanlivo zbytočne lipne na rôznych zabehaných aktivitách a rituáloch. Je to preň zdrojom istoty trvalosti sveta v takej podobe, v akej ho už niekedy predtým spoznalo.

Typickým príkladom môže byť situácia, keď dieťa umýva a ukladá na spánok niekto iný než bežne, napríklad ocko namiesto mamičky. Ocko zmení poradie jednotlivých úkonov – napríklad umyje nohy skôr než tváričku – a dieťa sa ozýva, že mamička najprv umýva tváričku.

Keď dieťa až prehnane lipne na niektorých svojich zvykoch, môže to znamenať, že sa cíti neisté. Opakovaním a lipnutím na danej činnosti sa snaží dosiahnuť pocit istoty, pocit, že svet je taký, ako ho poznalo predtým.

Ako sme už povedali, staršie dojča je schopné do istej miery chápať trvalosť objektov (hlavne blízkych osôb, ale aj predmetov) a batoľa túto schopnosť ďalej rozvíja a spresňuje. Dieťa už chápe, že ten istý objekt sa môže objavovať na inom mieste a v inej chvíli, napriek tomu môže dôjsť k rôznym omylom.

Keď dieťa napríklad bude mať žltú bodkovanú loptu, bude schopné ju nájsť a spoznať aj na neobvyklom mieste, napríklad pod perinou. Ale práve tak sa môže stať, že za svoju bude považovať podobnú loptu, ktorú uvidí u iného dieťaťa. Loptu by, naopak, nemuselo spoznať, keby dočasne zmenila svoju podobu, napríklad, keby bola celá od blata.

Deti v tomto období už dávajú veciam mená, ale tie ešte nemajú všeobecnú platnosť. Deti napríklad vedia, že chlpatý kokeršpaniel, ktorého majú doma, je pes. Keď však uvidia na ulici dogu, nebudú si isté, či je to tiež pes. Batoľa má už o svete mnoho informácií, ale sú ešte stále roztrieštené, nevie ich vzájomne prepájať a chápať všeobecne.

Ako spoznáte, že dieťa sa dostalo do fázy symbolického myslenia?

Batoľa sa už dokáže čoraz lepšie odpútať od reality a je schopné napríklad predstierať, že škatuľka je autíčko. Je to dôkaz, že sa vyvíja jeho myslenie, a má aj veľkú emočnú hodnotu. Takáto hra dieťaťu pomáha vyrovnávať sa so zážitkami, s tlakom okolitého sveta a v hre svet prispôsobuje svojej úrovni. Uplatňujú sa tu skúsenosti dieťaťa, sú však do veľkej miery pretvorené „na jeho obraz“. Vo fantázii je dieťa pánom situácie a príbeh je taký, aký ho ono samo potrebuje mať.

Symbol (inak povedané znak) je niečo, čím označujeme niečo iné. Môžeme sem zaradiť všetko od predstáv, obrázkov, gest až po slová. Patria sem aj predmety, ktoré majú zástupnú úlohu napríklad pri hre: piesok predstavuje múku, kamienok zemiak…

A čo je predstava? Predstava nie je len spomienka, býva to v hlave dieťaťa pretvorená predchádzajúca skúsenosť. Predstavy majú tú veľkú výhodu, že sú dostupné vždy a všade.

S rozvojom myslenia a schopnosti vnímať čas prichádza aj schopnosť odkladať napodobňovanie – najčastejšie nejakého správania.

Tak napríklad uvidíme chlapčeka, ako v kúpeľni predstiera, že sa holí, lebo pred chvíľou to videl robiť svojho ocka. Takéto napodobňovanie môžete vidieť už u 14-mesačných detí. Táto činnosť má mnoho spoločné s hrou: dieťa kŕmi plyšovú hračku, dáva ju spať – a pritom veľmi dobre vie, že je to len akože, že medvedík v skutočnosti nič nezjedol ani že nespí. Podobným spôsobom sa dieťa učí zaobchádzať so slovami a rozvíja sa uňho reč. Môže sa vám stať, že cez víkend od dieťaťa budete počuť slovo alebo vetu, ktorú ste povedali vo štvrtok…

Orientácia v priestore: dieťa už lepšie chápe vzťahy veľkosti (veľkú kocku nebude strkať do malého otvoru), ale napríklad vzdialenosť odhaduje stále veľmi zle. Keď sa mu niečo zdá malé, je to preň malé, či je to blízko, alebo ďaleko (autíčko zblízka je preň rovnako veľké ako normálne auto vzdialené sto metrov).

Orientácia v čase je pre dieťa náročnejšia, i keď sa už začína zlepšovať. Chápe však naďalej najlepšie široké „teraz“ a pojmom ako minulosť a budúcnosť zatiaľ nerozumie ani ho nezaujímajú.

Orientácia v množstve: počet začne dieťa chápať až po druhom roku života. Malé deti používajú na hodnotenie počtu predmetov vizuálny odhad.

Použitá literatúra:

Langmeier, J., Krejčířová, D.: Vývojová psychologie. Praha, Grada 1998.
Vágnerová, M.: Vývojová psychologie. Praha, Portál 2000.