Tehuľka LIVE! Táňa (52): Týždeň bez lekárov

Neignorujem vás

Ďalší týždeň bez počítača je za nami a ja už si začínam zvykať. Mrzí ma však, že nemôžem odpisovať na vaše odkazy a maily, ktoré som našla, neberte ma, prosím, ako nevďačnicu:). Verím, že sa to čoskoro vyrieši a počítač sa vráti a spolu s ním aj potrebné infošky. Náš „stroj“ je síce už v servise, no musím našetriť peniažky na opravu.

Posledný týždeň sa inak nič mimoriadne nestalo. Teda predsa. Pokoj bol preto, lebo sme po dlhooom čase nenavštívili počas týždňa ani jedného doktorka.

Prečítajte si tiež:

Dojčenská kolika. Ako na ňu
Vyvíja sa naše dieťa dobre?

Čím ťažší cvik, tým menší plač..

S Tobim inak cvičíme poctivo päťkrát denne a cviky sme na radu rehabilitačnej sestry rozdelili, necvičíme ich všetky naraz, čím nie je drobec tak unavený. Cviky som rozdelila tak, aby Tobi každý odcvičil aspoň dvakrát za deň.

Okrem toho drobčeka masírujem dvakrát denne, čo sa mu náramne páči a začína byť poriadne šteklivý na pätičkách. Musím však priznať, že má tá rehabilitácia poriadne zaskočila. Zo začiatku som mala pocit, že to zvládneme v pohode, cviky nie sú až tak zložité, ale čím ďalej tým nám stále viac pribúdajú krkolomnejšie.

Poviem vám, že naposledy som mala sto chutí odstrčiť rehabilitačnú, či sa náhodou nezbláznila, veď mi ho chúďa moje doláme… to bolo, keď mi ukazovala nový cvik. No a naučiť sa ich bez strachu, že Tobimu ublížim, tiež nie je sranda.

Zaujímavé však je, že čím má Tobík zložitejší cvik, tým menej pri ňom plače, ba dokonca sa pri daktorých aj usmieva. Samozrejme, úsmev trvá iba pár sekúnd, a potom spustí krik, lebo ho príliš dlho nútim robiť pohyb, ktorý on práve nechce, ale tak či tak je to môj veľký hrdina.

Moje baby s našim hrdinom:)

Tobi v práci

Tento týždeň som si drobca prvýkrát vzala do práce a až tam som si uvedomila, ako ten čas letí. S Chrisom som začala chodiť na opatrovanie, keď mal taký vek, v akom je Tobi, no za pár týždňov už Chris oslávi tri rôčky.

Deduško, ktorého opatrujem a ktorý bol zvyknutý na Chrisa, bol trošku zmätený, keď som mu ukázala bábo a keď nikde nevidel pobehovať Chrisíka, no napokon sa zmieril aj s tým, dokonca sa Tobimu snažil prihovárať.

Chrisíka už tieto „cesty“ prestali baviť, ako malému mu stačilo, keď si so starkým každý rozprávali svojou rečou, no teraz už deduškovi nerozumie, keďže rozpráva nezrozumiteľne, tak sa tam začal nudiť a vyvádzať.

Kak-kak do nočníka

No musím sa vám tiež pochváliť Tobiho úspechom so záchodom. Keďže ho opäť trápila bolesť bruška a nevedela som, ako mu už pomôcť. Skúsila som ho posadiť na záchod a čuduj sa svete, spokojne sa vykakal a ešte aj s úsmevom, akoby mi vravel, ďakujem mami pochopila si 🙂 Šikovníček môj.

Keďže som sa však stretla aj s negatívnymi ohlasmi na naše nočníkovanie, musím to uviesť na správnu mieru. Nedávam drobčeka na nočník účelovo, aby sa učil robiť potreby, len sme tak našli spôsob, ako mu pomôcť, keďže mával naozaj veľké problémy s vyprázdňovaním a väčšinu dňa prevzdychal a tlačil do plienky.

Poloha na nočníku je pre neho zrejme prirodzenejšia a jednoduchšia a už niekoľko týždňov sme bez kolikových bolestí, stačí ho dať na nočník, keď vidím, že sa trápi a za pár sekúnd je po bolestiach. Tak prečo mu to neuľahčiť, keď sa dá.

Je pravda , že aj ostatne deti sa zoznamovali s nočníkom skoro, ale u nich to bolo iné, keďže v Tobiho veku si už nielenže pevne držali hlávku, ale aj sedeli. Nikdy som ich však na nočníku nenútila sedieť a prišlo aj obdobie, hlavne u Chrisa, kedy ho odmietal úplne.

Čitajte aj:

Cumlík a vývoj reči
Nočník a šnúrky

A to sme my! Všetci

Prvé faldíky

Ozaj, ešte jedna novinka, náš hrdina už váži 5 250 gramov a meria 60 centimetrov. Krásne sa nám zaguľatil a začínajú sa mu robiť prvé „faldiky“ na stehienkach a rúčkach, tak rada mu ich bozkávam a on sa pritom sladko usmieva.

Zbožňuje dotyky a hlasy, hneď sa začne usmievať a tešiť sa, možno práve tým, že očká sú slabšie a vníma nás viac cez dotyky a zvuky.

Neurológiu nám presunuli o týždeň neskôr, takže musíme čakať ďalšie dva týždne na verdikt, no na druhej strane som rada, pretože termín presunuli práve preto, aby mu ultrazvuk mozgu robila naša záchrankyňa – pani prednostka neonatologickej kliniky.

Snažím sa na to nemyslieť, no úplne sa to nedá, ale verím, že sa dozvieme niečo viac, pretože myslím si, že je lepšie vedieť aspoň približne, k akému rozsiahlemu poškodeniu prišlo a čo môžme očakávať, ako len tápať a plávať v neznáme….

Nech je pravda akákoľvek, človek sa vie jednoduchšie vysporiadať s realitou, keď vie, o čo sa môže oprieť a čo hľadať, aby život drobčeka uľahčil a pomohol mu, ako hľadať všeobecne a tým sa trápiť informáciami, ktoré sa nás ani nemusia týkať.

Foto: Brano Herchl