KLUB tehuliek (68): Kristína je stále v jednom kuse

Tehuľka Katarínka v 28. týždni: Tá najlepšia správa – bábätko je v poriadku

Zdravím snažilky, tehuľky a maminky. Opäť sa vám ozývam, aby som sa podelila s tehotenskými, ale aj netehotenskými zážitkami uplynulého týždňa.

Strih-strih a bolo

Znovu ma pochytila veľká túžba dať sa ostrihať. Neviem, čím to je, ale „postihlo“ ma to, aj keď som bola tehotná s Kubkom. Jednoducho strašná túžba ostrihať si vlasy, akoby od nich závisel môj život. A tak som sa teda vybrala ku kaderníčke. A výsledok?

Vlasy sú krátke a ja som už pokojná a cítim sa oveľa lepšie. Niekedy stačí celkom malá zmena na to, aby sa človek opäť nakopol a myslel pozitívne 🙂

Dospelácke reči detí

Minulý týždeň ma opäť dostal môj syn. Je to sranda, keď deti začnú rozprávať a vychádzajú im z úst tie „dospelácke“ slová. Pozerala som sa z okna a nad niečím som rozmýšľala a vtom mi Kubko hovorí „Mami nebuď smutná, upokoj sa.“ No skoro som odpadla.

Nevedela som sa dosmiať, až mi padali slzy, hovoril to s takou vážnosťou, objímal ma a dával mi pusinky.
A ja som si zas a znovu uvedomila, že láska, ktorú dostanete späť od vášho dieťaťa sa nedá nahradiť absolútne ničím.

Maličké už je otočené na cestu na svet

Absolvovala som aj ďalšiu poradňu u lekára. Keďže môj priateľ musel odísť na poslednú chvíľu na služobnú cestu, išla som po prvýkrát aj s Kubkom. Ale zvládli sme to v pohode, keďže som vždy objednaná na presný čas a vybavím sa pomerne rýchlo. No a sľúbená odmena v podobe hranolčekov bola pre môjho syna veľkou motiváciou, aby poslúchal.

Bábätko je v poriadku, čo je vždy najlepšia správa, akú môžem na poradni počuť, dokonca je už aj pekne natočené hlavičkou dolu. Takže už ho len prosím, aby sa moc nevrtelo a neotáčalo, nech sme obaja v pokoji a pekne nachystaní.

Od samej radosti som si zase zabudla zobrať aj fotku, ale nevadí, ona si ma tam do budúcej poradne počká a musím sa priznať, že zase nie som až tak veľmi fanúšik tých fotiek a „celovečerných 3D filmov“, po ktorých maminky tak túžia :).

Mne naozaj stačí vedieť, že sa maličké hýbe, že sa ešte netlačí von a že mu krásne bije srdiečko. Ešte som s lekárom prebrala tŕpnutie rúk, ktoré ma v poslednej dobe trápi najmä v noci. Tak mi nariadil pred spaním zjesť jeden banán a dať si magnézium, tak vyskúšam a snáď to pomôže.

Dohodli sme sa aj na termíne, kedy nastúpim na materskú dovolenku, keďže Kubko oslávi 1. apríla tri roky a mne vtedy končí tá rodičovská. No a ďalšia poradňa ma čaká už nie o štyri, ale o tri týždne – neklamný znak toho, že sa pôrod pomaličky ale isto blíži.

Tak vám teda prajem pekný víkend a o sedem dní sa čítame znovu.

Katarína

Katarína začala už 28. týždeň

Tehuľka Kristína v 39. týždni: Chcem už rodiiiiť!

Stav nezmenený. Stále som v jednom kuse a náš drobček nie a nie von. No zopár noviniek mám.

Princezná drobeček

V pôrodnici mi urobili posledný ultrazvuk a potvrdili moje domnienky o tom, že slečna bude drobeček.
Podľa ultrazvuku bude mať do troch kíl, čo som si aj celé tehotenstvo myslela, že bude taká drobná, aj ja aj moji súrodenci sme boli takí drobci.

Ale nesťažujem sa, aspoň by sa mi malo dobre rodiť, a tak malé bábätko by nemal byť problém vytlačiť. Už by to len všetko mohlo začať.

Od hrdinu cez strach až po upokojenie

Je inak zaujímavé sledovať moje vlastné pocity, ako sa menia s tehotenstvom a hlavne, ako sa mení strach z pôrodu. Prvé mesiace som bola hrdina, potom keď som začala zisťovať, ako prebieha pôrod, začala som mať príšerný strach, z toho že nebudem môcť vôbec rozhodovať o svojom tele a samotnom pôrode.

Neskôr, keď som narazila na svoju dulu Ivetku a objasnila mi, aké mám všetky práva a čo môžem žiadať, tak som sa upokojila a už som bola presvedčená , že to zvládnem.

Teraz jediné, čo chcem, je porodiť, už mi je jedno ako, hlavne nech to už mám za sebou. Už sa nebojím, len čakám a čakám.

Čítajte aj:

10 najčastejších tehotenských obáv: Vieme, čoho sa báť nemusíte
Chute v tehotenstve

Poslíčkovia každodenní

Okrem toho sa snažím spoznať, či ma zasa trápia len poslíčkovia, alebo pôrod už konečne začal. Ach áno, poslíčkovia moji každodenní. Sprevádzajú ma posledný týždeň každý deň.

Nie je to nič moc, hlavne ak potvorky prídu o jednej ráno. To si tak ležím v posteli a čakám či náhodou neprejdú do pravidelných kontrakcií – zatiaľ neprešli, bohužiaľ.

Ale aspoň sme si stihli urobiť s Ivanom nejaké spoločné fotky. Včera sa tak Ivan spamätal a vytiahol foťák, s tým že mi nemáme ani jednu spoločnú fotku s bruškom. Tak sme sa troška poblbli a pofotili sa. Spravili sme si aj jednu typickú tehotenskú fotku tak, dúfam že sa vám bude páčiť.

To sú asi tak všetky novinky, čo mám, ale už sa blížim aj k oficiálnemu cieľu, tak dúfam, že nebudem prenášať, ale stihnem porodiť do 6 marca. O týždeň zase dovidenia.

Kristína

Kristína čaká a čaká, je už v 39. týždni…

Katka: Chôdzu zvládneme aj bez pavúka

Možno sa bude zdať, že tento môj článok nemá ani hlavu ani pätu, no okrem toho, že v krátkosti zhrniem náš týždeň, rada by som si splnila aj nejaké tie „resty“. Ide o témy, o ktorých som chcela písať, no nejako sa ich už nepodarilo vtesnať.

Chodítko Nelču brzdilo

Čo sme teda prežili? Boli sme navštíviť nášho kamoša Mathiaska u mojej kolegynky. Priateľ mi nechal auto, takže sme to odšoférovali do vedľajšieho mesta a strávili tam doobedie.

Nela potiahla dobrých šesť hodín bez spánku. Zaspala až na ceste domov. A hoci som sa ju snažila uložiť aj u kolegyni, vždy si našla v miestnosti niečo, čo ju upútalo, a tak na spánok som mohla zabudnúť.

Mali sme zas možnosť otestovať „pavúka“, to pomocné chodítko. Všupla som tam Nelču a čakala, že bude brázdiť celý byt. Nič také sa však nedialo. Tým, že doma také nemáme, bolo to nové a hlavne, nevedela, ako to používať. Viac sa otláčala bruchom, ako chodila nohami.

Tak nejako som sa potom upokojila aj vo svojom vnútri, a usúdila, že jej to netreba. Zdalo sa mi, akoby ju to skôr brzdilo v tom chodení. Lepšie jej to ide s pomocou, za rúčky.

Dokonca sa nám už aj sama púšťa a spravila svoje prvé krôčiky. Do jari nám s istotou Nelka chodí a nebude potrebovať ani pavúka. Zvládneme to spolu, máme predsa doma šikovnú slečnu.

Prečítajte si tiež:

Kedy a ako začať čítať deťom?
Riekanky a básničky sú nenahraditeľné

Cestovanie zvládnuté, klobásky nechýbali

A šikovne sme zvládli aj ďalšie fotenie pre babyweb. Tentoraz sme to dali len vo dvojke a neuveríte, cestovali sme na fotenie autobusom. Nela, ja a kočík. Zo začiatku som prežívala stres, či bude v autobuse priestor na kočík, či tam bude dosť miesta, či mi bude mať kto pomôcť s nastupovaním a kopec ďalších otázok mi vírili hlavou. Nakoniec všetko dopadlo super a jasné, že som stresovala zbytočne.

Fotenie nás bavilo a neviem sa dočkať výsledku. Braňo, náš fotograf, povymýšľal rôzne pózy a dokonca sa naskytla možnosť odfotiť Nelču spolu so Šarlotkou. Šarlot aj Mika prišli hneď po nás, takže babizne sa poobkukávali a dali aj jednu spoločnú foto. Juj, ale sa teším na tie fotky.

V sobotu sa u nás konal každoročný klobáskový festival. Chystali sme sa naň už poriadne dlho a hlavne na tie ochutnávky a dobré pikantné klobásky. Všetko nám ale zmarilo počasie.

Celý deň hnusne pršalo a zo snehu sa tvorila kašovitá hmota. No nedalo nám to a keď Nelka zaspala, nasadla som do auta a išla kúpiť klobásy. Veď to by bol hriech byť doma, a odoprieť si takú dobrotu, hoci nezdravú.

Domča a Nelča. Pamätáte si ešte na Dominiku od našej Peti z klubu? S Nelkou sú kamošky:)

Asi som to zakríkla…

No a čo sa týka tých spomínaných tém, tak začnem prácou. Spomínala som, že sa mi rysuje veľmi dobrá pracovná ponuka a možnosť nastúpiť do práce hneď po materskej.

No asi som to celé zakríkla a hoci sa môj nástup začal vybavovať aj s personálnym oddelením, nakoniec pracovnú ponuku posunuli inému. Úprimne, veľmi sa ma to dotklo, lebo som to považovala za hotovú vec.

No nevzdávam sa, naďalej hľadám pozíciu, ktorá by spĺňala prácu z domu a 6 hodinový pracovný úväzok. Vôbec to nie je ľahké a stretávam sa len s negatívnymi odpoveďami. Nestrácam však nádej a verím, že niečo sa nájde.

A keď nie, isto to má svoj dôvod. Všetko sa deje pre niečo, z nejakého dôvodu a možno nám nie je jasný od samého začiatku, s odstupom času to celé pochopíme.

Túžim po súrodencovi (pre Nelu:))

Mňa len mrzí to, že pravý dôvod prečo som chcela hneď pracovať, bolo, aby sme nemíňali našetrené peniaze. Ak by sme nemíňali tie našetrené, ostali by nám na ďalšie bábo.

Áno, dobre čítate, túžim Nelke zaobstarať súrodenca. Pôvodný plán bol nejaký čas odrobiť v práci, potom otehotnieť, ísť na rizikové a zároveň sa naďalej starať o Nelušku. A najlepšie, všetko to stihnúť ešte v tento rok. No vzhľadom na množstvo pracovných ponúk, ktoré (ne)dostávam, tento plán asi sotva zrealizujeme.

Nelkino sťahovanie, spí sama

Zároveň by som chcela ešte spomenúť, že sme zaviedli nový spôsob uspávania a spania. Nelka zaspáva výlučne už len vo svojej postieľke a sama. Samozrejme, že nie vždy je to jednoduché a niekedy zaspáva s plačom.

Máme ale taký systém, že vždy keď plače, odďaľujem intervaly, kedy k nej idem a tíšim ju. A naozaj to funguje a nakoniec zaspinká sama.

A dnes je to prvá noc, ktorú Nelka prespí vo svojej vlastnej izbičke. Potom, ako sme ju naučili zaspávať samú, presťahovali sme postieľku z našej spálne do jej detskej. Neviem ešte povedať, aký to ma efekt a koľkokrát k nej budem musieť vstať.

No hádam takto o týždeň už budeme obe navyknuté a ja dúfam, že sa jej bude spať lepšie. Trápilo ma totiž, že vždy keď sme si išli ľahnúť, tak sa Nela zobudila. Akoby sme jej to ticho narušili svojimi pohybmi a hlasmi.

Nie som až tak nanič kuchárka:)

A poslednou témou je jedenie. Nelka si až príliš zvykla na kupované príkrmy. Kupovala som však výlučne mäsové a zeleninové som varila sama. Prišlo mi lacnejšie kúpiť teľací či hovädzí príkrm, ako surové mäso a potom z toho variť. No lenže došlo to až do takého extrému, že moje varené jedlo odmietala úplne.

Herečka silno protestovala a vypľúvala moje varené. Keď som jej však otvorila príkrm, zjedla celý.
Vzhľadom na to, že materská sa skončila, ostali sme hospodáriť len s rodičovským príspevkom, kupovaný príkrm začal byť drahý pre náš rozpočet. Hlavne, ak by som ho mala kupovať na každý deň.

Musela som teda klamať a zavádzať. Keď nezjedla moje varené v tej danej chvíli, nechala som jej ho na neskôr. Medzitým sme sa buď pohrali alebo išli von na prechádzku. Vtedy akoby jej viac pretrávilo, možno aj dostatočne vyhladla alebo len pochopila, že tak či tak dostane len to varené.

Pomohlo to a dnes už papá všetko. Celkom dobrý pocit, že nie som až tak „nanič“ kuchárka a nakoniec to moje dieťa zje aj to, čo navarím ja.

Foto: Braňo Herchl