Otecko Emanuel (14): Obnosené hračky

Asi pred piatimi rokmi som tlačil kamarátkin kočik po kamenistej lesnej ceste a tvrdil jej, že taký pevný kočík raz budem potrebovať aj ja. So smiechom mi sľúbila, že mi ho odloží. Asi pred rokom som jej zavolal, či ho teda u nej skutočne mám, že prichádza ten čas, keď sa mi zíde.

Mala ho pre mňa. A zároveň začala lamentovať, že „práve včera“ odviezla všetky veci po dieťati na nejakú charitu. Odkladala ich pre švagrinú, ale tá ich odmietla, že jej dieťa predsa nič obnosené nosiť nebude.

Som starší rodič. Môj otec zažil vojnu a vzhľadom na nevhodný triedny pôvod sa jeho rodine nedarilo ani po nej. Podľa toho vyzerala moja výchova.

Dedo mi stále dookola rozprával historku, ako za prvej republiky nosili u nich v mestečku deti robotníkov do školy na desiatu rožky so šunkou. On, syn mlynára, chlieb s maslom.

Syn najbohatšieho podnikateľa v okolí nosil suchý chleba, pretože peniaze sa musia investovať, a nie prejesť. Potom prišla revolúcia a najbohatší podnikateľ skončil v uránových baniach.

Nerozumel som tomu, čo je na tej historke poučné.

Prečo mám jesť všetko, čo dostanem, zatiaľ čo iné deti si môžu vyberať? Prečo mám dojedať, a ostatní môžu jedlo nechať? Prečo sa u nás všetko oblečenie predlžuje a prešíva, zatiaľ čo iné deti staré zničia a kúpi sa im nové? A tak ďalej.

Historka nadobudla zmysel až po roku 1989. Vnuk najbohatšieho prvorepublikového podnikateľa v mestečku reštituoval úbohé ruiny z bývalého majetku. A dnes je najbohatším podnikateľom. Pretože jeho otec ho učil, čo jeho učil dedko – že sa musí investovať.

Ten, kto ma nepozná, ma celkom určite považuje za fanatického ekológa, prípadne za držgroša Harpagonovho typu. Recyklujem aj papierik z čajového vrecúška, skoro všetko používam do fyzického opotrebovania (elektrospotrebiče nie, dokážem počítať).

Čo si môžem vyrobiť, nekupujem, čo dokážem opraviť, opravím. Čo nepotrebujem, nechám pre „strýčka Príhodu“.

Nenazývam to ekologickým fundamentalizmom ani lakomosťou. Mňa učili, že si musím vážiť výsledky ľudskej práce, pretože inak si nebudem vážiť ani ľudí, ktorí ju vykonali. Doma ma, skrátka, učili zdanlivo zastarané veci.

A teraz mám syna. Po dôkladnej úvahe sme sa s manželkou dohodli, že ho budeme vychovávať rovnako, ako som bol vychovávaný ja. Takže peniaze sa budú investovať, nie pojedať.

Ak niečo nemám odložené po sebe alebo po rodičoch či starých rodičoch a nedostanem to od známych a priateľov, kupujem zásadne z druhej ruky, ak sa to dá.

Syn si bude musieť zvykať, že bude vysvetľovať, prečo nenosí nové a značkové veci. Čoskoro pochopí, že sa narodil vo zvláštnej rodine, a od neho bude závisieť aj to, ako sa s tým vyrovná.

Kam však investovať ušetrené zdroje? Rozhodne do času, ktorý chceme potomkovi venovať. A potom do jeho vzdelania. Všetky ostatné investície sú oproti tomu veľmi pominuteľné.

Až sa to hanbím priznať, ale doma ma učili aj to, že najlepšia investícia je dobrý skutok, asi každý dvadsiaty sa stonásobne vráti… Ak dobre počítam, je teda rentabilita dobrých skutkov 500 % p. a. A toľko mi nevynesie ani tá najrizikovejšia špekulácia.

Ak sa vám môj článoček zdá nechutne mravoučný, nečudujte sa. Som učiteľ. Navyše učiteľ dejepisu, a teda vyznávač konzervatívnych hodnôt.

Váš Emanuel Pavlík, hrdý tato